V predchádzajúcej časti:
- „Čo sa deje, zlatko?“ spýtal sa Jack. „Amy, sny sú len sny, nič iné v nich nie je.“
- „Jack...,“ začala Amy. „Ja … dnes som rozmýšľala. Takto to ďalej nepôjde.“ Keď sa Jack vrátil domov, Amyine veci boli preč.
- Kate uprela svoj zrak na Jackovu pravú ruku. Takmer sa jej dotkol pier, keď sa odtiahla. „Nemôžem,“ povedala ticho. Oči sa jej leskli.
- Cítila, že jej začalo silnejšie búšiť srdce. Pri prvej lampe zastavila a oprela sa o ňu. Ruky sa jej triasli. Začala zhlboka dýchať. Prestala vnímať okolie a zavrela oči. Cítila, ako sa jej podlomili kolená a viac sa nedokáže udržať na nohách. Vnímala ešte ako klesá k zemi. A zrazu všetko pohltila tma.





„Kto volal sanitku?“ zakričal starší záchranár snažiac sa prekričať dav, ktorý sa za tú chvíľu na ulici zhlukol.
„Ja!“ ozvala sa mladá čiernovláska a predrala sa pomedzi ľudí k záchranárovi. Pozrela na nosítka, na ktorých ležalo Amyino bezvládne telo.
„Bude v poriadku?“ opýtala sa.
„Neviem,“ zdravotník zdvihol plecia. Keď zbadal vystrašený výraz na jej tvári, dodal: „Urobíme všetko, čo bude v našich silách.“
Prikývla, bolo jej jasné, že to hovoria vždy, len aby dotyčných utešili.
„Mohli by ste mi, prosím, popísať, čo sa stalo?“ spýtal sa.
„Vlastne som šla len okolo a zbadala som, že jej prišlo zle. Oprela sa o lampu a potom odpadla.“
Dvaja mladí záchranári, ktorý nakladali nosítka do sanitky práve skončili svoju prácu. Jeden z nich poklopkal staršiemu po pleci: „Môžeme ísť.“
„Okej,“ povedal stroho, čím im dal najavo, že môžu nastúpiť. Predtým, než vstúpil do vozu, otočil sa k čiernovláske: „Ak chcete, poďte s nami,“ navrhol jej.
„Ja neviem,“ povedala mladá žena a otočila sa za seba, akoby ju niekto čakal.
„Ako chcete, slečna. Ale mám na vás ešte pár otázok, takže keby ste mohli, bol by som rád,“ dodal.
„Tak dobre,“ súhlasila a natiahla za ním ruku, nech jej pomôže nastúpiť.
V sanitke mu dopovedala, že sa ich pacientke snažila nahmatať pulz, no nič necítila, tak začali spolu s jedným pánom s oživovaním. Medzitým zavolali do nemocnice, ostatné už pozná sám.
„Dobre ste urobili,“ povedal.

V nemocnici sa od nej záchranár odpojil. Spolu s ďalšími dvomi odviezli Amy na nosítkach až na koniec haly a tam zabočili na nejakú inú chodbu.
„Prepáčte,“ zvolala spoza nej sestrička a pristúpila bližšie. „Vy ste zavolali sanitku k tej žene?“ spýtala sa a ukázala smerom kadiaľ práve prešli nosítka.
„Áno.“
„Mohli by ste, prosím, vypísať tento formulár?“
Čiernovláska si prečítala prvé riadky papiera. „Ale ja tú ženu nepoznám,“ povedala, keď zistila, že vlastne nemá čo vypísať.
„Aha,“ sestričke sa na čele objavila vráska: „A kto vy teda vlastne ste?“
„Ja som len … ako to povedať … okoloidúca. Všimla som si, že je vašej pacientke zle a zavolala som sanitku.“
„Aha, no dobre, prepáčte, myslela som, že ste príbuzné, keď ste s ňou došli až sem.“
„A neviete, čo s tou ženou je? Je to vážne?“
„Zatiaľ nemám žiadne informácie. Ale tie by som mohla aj tak dať len rodinným príslušníkom.“
Mladá žena prikývla. Jej smutné oči však prinútili sestričku urobiť malú výnimku: „Viete čo? Ak mi tu necháte na seba kontakt, dám vám vedieť čo a ako, dobre?“
„Naozaj?“
„Môžete to napísať aj sem, na tento formulár. Ja si už o tej pacientke zistím ostatné veci sama,“ navrhla.
Vtom sa k nim dovalila druhá sestrička a dychčiac sa prihovorila svojej kolegyni: „Lucy, musíš ísť na stodvadsinu.“
Mladá sestra akoby zbledla:„Okej, idem.“ Ešte stihla povedať čiernovláske: „Dajte mi to vaše číslo na tamten pult,“ ukazujúc prstom smerom k výťahom a rozbehla sa na koniec chodby.
Čiernovláska ju poslúchla a vybrala sa tým smerom.
„Prepáčte, vraj tu môžem nechať jeden papier,“ povedala za pultom stojacej žene.
„Ale veď tu nemáte nič vypísané,“ namietla zamestnankyňa nemocnice.
„Som dohodnutá s vašou kolegyňou, že to tu mám nechať.“
„A s ktorou?“ spýtala sa nahnevane.
„Lucy. Práve ju zavolali k nejakému prípadu, tak musela odbehnúť.“
Sestra prevrátila očami: „No dobre,“ povedala napokon, no jej intonácia jasne vyjadrovala neochotu.
„Tak dovi,“ rozlúčila sa čiernováska a zmizla medzi ostatnými návštevníkmi nemocnice.
Sestrička si ešte raz prezrela takmer prázdny papier a pokrútila hlavou. Lucy bude mať zasa problémy. Ale veď jej to môže byť jedno. Ona by pravidlá nikdy neporušila. Snáď by si nezničila kvôli nejakej neznámej žene život tým, že by ju vyhodili z práce. Ako sa to vlastne tá čiernovlasá volala? Znova si prečítala meno na papieri. Kate Austen.

Jack sedel v svojej pracovni a snažil sa zoradiť zložky pacientov, ktoré sa mu dnes nakopili na stole. Mal sa do toho pustiť už včera. Teraz by mal pokoj. Lenže včera sa mu nechcelo, takže tu dnes musí trčať dlhšie. Práve otváral asi piaty spis, keď mu ktosi zaklopal na dvere. Zdvihol pohľad tým smerom.
„Eleonor?“ začudoval sa, keď uvidel Amyinu matku. Vstal a podišiel k nej. Podali si ruky. Jej stisk sa mu zdal slabší, než obvykle.
„Stalo sa niečo?“
„Jack,“ zašepkala, hlas sa jej zlomil. V jej očiach uvidel slzy.
„Eleonor!“ vyplašil sa.
Teraz už plakala.
„Sadnite si,“ povedal a pomohol jej dojsť k stoličke za jeho stolom.
Pozrela na neho. „Jack, Amy včera zomrela,“ zavzlykala a vybrala si z kabelky kapesník.
Cítil ako sa mu podlomili kolená. Očami blúdil po tvári staršej ženy. Nevedel čo povedať. To nie je možné!
„Čo...čo sa stalo?“ mal čo robiť, aby tú otázku zo seba dostal.
„Bola chorá.“ Tá odpoveď ním prešla ako nôž.
„Chorá?“ Ako mohla byť chorá? To by si všimol. Bol predsa lekár.
Eleonor len kývla hlavou a znovu zavzlykala.
„Ja nechápem,“ povedal ticho a sadol si na svoje miesto. „Prečo mi to nepovedala?“
Amyina mama mykla ramenami. „Ona ...,“ nemala silu dokončiť vetu. Keď sa trošku upokojila, vstala a vybrala z kabelky bielu obálku. „Toto je pre teba,“ povedala a podala ju Jackovi. Na jej vrchnej strane bolo napísané jeho meno.
„Poprosila ma, nech ti to dám,“ dodala a pokúsila zdvihnúť kútiky do úsmevu. Jack na ňu ticho pozeral. Stále neveril tomu, čo sa práve deje.
Eleonor mu chcela nejako pomôcť, no vedela, že v tejto chvíli neexistujú žiadne správne slová.
„Nechám ťa, nech si to prečítaš, dobre?“ povedala nakoniec.
Jack prikývol. Znova si podali ruky.
„Zbohom, Jack.“
„Dovidenia.“
Keď ostal sám, znovu si sadol a otvoril obálku. Bol v nej list popísaný Amyiným písmom.
„Milý Jack, neviem, či bude tento list na niečo dobrý...asi by som to radšej mala nechať tak, lenže čosi mi vraví, aby som ti dala vedieť, čo sa vlastne stalo. Vieš, týka sa to tých mojich snov. A týka sa to aj teba, Jack. Lenže najprv sa ti chcem ospravedlniť za to, že som sa s tebou rozišla takým spôsobom. Nechcela som, aby si videl, čo sa so mnou bude diať. Nechcela som, aby si ma videl slabú a chorú.“ Jack cítil, ako mu po líci steká slza. Nachvíľu sa mu rozmazali všetky písmenká.
„Vieš, nechcela som, aby si ma videl umierať. Snáď mi to niekedy odpustíš.“ Týmito slovami sa končil prvý odstavec. Keď ho dočítal, zotrel si slzy z tváre.
„Jack, pamätáš si ako som mávala tie sny? Najprv som im nerozumela. Až pred pár dňami som konečne našla ich zmysel. Na pár minút som sa ocitla na rozhraní medzi životom a smrťou a vtedy sa mi ukázal ich význam. Tým, že sa lekárom podarilo oživiť ma, dostala som druhú šancu, šancu napísať ti tento list. V tých snoch som videla nás dvoch, každého na druhej strane priepasti. Všade bola tma. Nemohla som sa k tebe dostať a bola som z toho nešťastná. A potom som zbadala nejakú postavu, ktorá bola na tvojej strane a blížila sa k tebe. Žiarila. Kedysi som si myslela, že je to zlé znamenie, že to znamená, že ti chce niekto ublížiť, alebo rozdeliť nás dvoch, no teraz viem, že všetko bude v poriadku. Naposledy som videla tú postavu lepšie. Bola to žena. Krásna. Keď k tebe podišla bližšie, chcela sa dotknúť tvojich rúk. Zbadala som jej dlane, ktoré akoby držali svetlo. Mala som pocit, že sa v nich skrývajú žiariace hviezdy. Viem, znie to smiešne, ale ja si myslím, že to znamená, že nájdeš niekoho, kto prinesie svetlo do tvojich temných dní. Verím, že je to tak. Jack, musíš tomu veriť aj ty, prosím ...Verím, že budeš šťastný. S týmto vedomím som šťastná aj ja.“ Jack sa rozplakal. V duchu ju obviňoval, že mu to nepovedala skôr. Mohli tým prejsť spolu. Bol by pri nej do poslednej chvíle. Miloval ju celou svojou dušou. Lenže ona ho veľmi dobre poznala. Až tak dobre, že ho neprekvapilo, keď si prečítal predposledný riadok: „Jack, nie je to tvoja chyba. Neobviňuj sa, prosím. Ja som to takto chcela.“
Cez slzy sa usmial a pohľadom prešiel na posledné slová listu.
„Zbohom, Jack. Ľúbim ťa.“




Jack chodil po džungli. Nebol si istý, kam ho kroky povedú. Išiel len tak, bez cieľa. Pomedzi stromy uvidel nádhernú oranžovú oblohu. Začínalo svitať. Chcel sa na tú krásu pozrieť bližie, tak išiel za šumom mora. Dostal sa na okraj lesa, kde ostal len tak stáť. Všetko sa mu zrazu zdalo krajšie. Aj tento prekliaty ostrov dostáva nádych krásy, keď ho zaleje ranný úsvit. Zatvoril oči a snažil sa absorbovať tú atmosféru. Keď ich znova otvoril, čosi ho prinútilo poobzerať sa po pláži. A tam ju zbadal. Kate. Sedela asi v strede pláže. Ruky mala zaborené do piesku a pozerala na more. Vietor sa hral s jej čiernymi vlasmi. Nevedel, či ju môže vyrušiť, no v podstate mu to bolo jedno. Všetko v ňom kričalo, že sa s ňou musí porozprávať. Inak to tu nevydrží. Keď bol od nej len pár metrov, uvidel ako sa strhla.
„Jack,“ usmiala sa.
„Môžem?“ spýtal sa a ukázal na miesto vedľa nej.
„Samozrejme.“
Sadol si k nej. Chvíľu boli ticho. Zahĺbený do svojich myšlienok. Obaja mali toho veľa, čo by chceli povedať, no ani jeden z nich nevedel ako začať.
Ticho prerušil on: „Kate...,“ začal. Jej meno vyslovené z jeho úst na ňu pôsobilo ako liek na všetky problémy. „Prepáč mi, ako som sa k tebe správal,“ v jeho hlase bol počuť smútok.
Chvíľu hľadala správne slová, ktorými by mu dala najavo to, čo práve cítila. „Jack, musíš si uvedomiť, že nemôžeš zachrániť všetkých.“
Chcel namietať, no nedovolila mu to.
„Ja viem, je to ťažké, ale nie všetko je TVOJA vina.“
Bojoval sám so sebou. Vedel, že to nebola jeho vina, lenže on je tu ten, ktorý mohol, dokonca mal zachraňovať. Práve to bola jeho práca. Jeho povinnosť.
„Jack, už tak si pre nás spravil dosť. Veď vieš, že keby si tu nebol ...“ odmlčala sa. Ich oči sa stretli. Jej pohľad mu povedal všetko čo nedokázala vysloviť.
Prvá, ktorá odvrátila zrak, bola ona. Bola zmätená. Nechcela mu už viac ublížiť. Nechcela, aby sa zopakovala situácia, aká nastala po ich prvom bozku. Nevedela, či by jej to dokázal znova odpustiť. A Jack si to uvedomoval. Cítil, že je neistá. Možno, keby boli niekde inde. V skutočnom svete. Možno by sa zachovali inak. Ale nie tu. Tu, kde všetko získava akýsi iný význam. Nemôžu si dovoliť stratiť jeden druhého.
„Ešte, že tu máme tieto krásne východy slnka,“ prerušil ich myšlienky snažiac sa trochu im obom túto situáciu uľahčiť.
„Čo to robíš?“ spýtal sa jej a ukázal na jej ruky zaborené v piesku.
Zasmiala sa: „ Príjemne to chladí,“ vysvetlila. „Skús,“ dodala.
Jack zdvihol dlane z jeho kolien a pozrel na svoju pravú ruku. Obväz, ktorý mu mal chrániť ranu spôsobenú kúskami zrkadla, bol uvoľnený, takže už vôbec neplnil svoju funkciu. „Myslím, že túto ruku nechám radšej tak.“
„Nemám ti to previazať?“ spýtala sa. „Na to, že si doktor, to mohlo vyzerať aj lepšie,“ dodala so smiechom na perách.
Pokúsil sa zatváriť urazene, no bolo zjavné, že nie je dobrý herec. „Nemal som čas zaoberať sa tým,“ povedal. Chcel dodať: „Mal som iné veci na práci. Ako napríklad kričať na ľudí, na ktorých mi záleží,“ no radšej to nevyslovil nahlas. Teraz už vedel, že sa zachoval hlúpo.
„Tak smiem?“ opýtala sa.
„Mhm.“
Kate vybrala svoje ruky z piesku a zľahka si ich o seba otrela, aby z nich dala dole piesok, ktorý jej ostal na dlaniach. Potom vložila Jackovu dlaň do svojich. Chcela mu odviazať obväz, no zrazu ju chytil za ruky a otočil dlaňami k sebe.
„Čo robíš?“ spýtala sa nechápavo. Jack jej neodpovedal. Stále jej pozeral na dlane a otáčal nimi na všetky strany.
Kate sa usmiala. „Jack...“ Chcela pokračovať, no skočil jej do reči.
„Pozri,“ povedal nespúšťajúc pohľad z jej rúk. „Vidíš to? Ako sa to leskne,“ zdvihol pohľad a jej sa zdalo, akoby mu z tváre zmizli všetky starosti.
„Vyzerá to akoby si mala na dlaniach hviezdy,“ povedal ticho.
A naozaj. Pár zrniečok piesku sa na Kateiných dlaniach pod určitým uhlom zalesklo. Samozrejme, nešlo o hviezdy, spôsoboval to odraz slnka a Jack to dobre vedel. Ale tiež dobre vedel, že list, ktorý mu vtedy dávno napísala Amy, bol o tomto momente. Zrazu pochopil, že sa už nemusí báť čo mu prinesie budúcnosť. Pretože má vedľa seba osobu, s ktorou prekoná všetky problémy. Alebo ako by napísala Amy, prinesie mu svetlo do jeho temných dní.
Pozrel Kate do očí a ona mala pocit, že sa mu v nich zaleskli slzy.